Kolesá/The Wheels

So súčasnosťou nikdy nie sme spokojní, lebo vždy od nej niečo chceme. To je princíp života. Ale prečo sme takí závislí od minulosti, prečo sme takí sentimentálni? Pretože minulosť sa už stala? Tej už sa nemusíme báť? Budúcnosť však očakávame so strachom. A s nostalgiou pri tom myslíme na to, čo bolo. Nevyriešené veci z minulosti nás však napokon aj tak vždy dobehnú. Celkom nová slovenská vtipná a krehká dráma napísaná na objednávku SKD odohrávajúca sa v jednom nemenovanom stredoeurópskom meste.

• Realizačný tím:
  
  Autor: Peter Lomnický
  Dramaturgia: Miro Dacho
  Choreografia: Stanislava Vlčeková
  Asistent choreografky: Radoslav Piovarči
  Scénografia: Juraj Poliak
  Svetelný dizajn: Ján Ptačin
  Videoart: Matej Černušák
  Kostýmy: Andrea Pojezdálová
  Hudba: Jonatán Pastirčák
  Réžia: Jozef Vlk
• Osoby a obsadenie:
  
  Mama: Ľubomíra Krkošková / Jana Oľhová
  Ela: Alena Pajtinková
  Rolo: Marek Geišberg
  Johny: Tomáš Grega
  Mastňák: Michal Gazdík
  Novinárka/Zbor: Lucia Jašková
  Show girl/Zbor: Nadežda Vladařová
  Zbor I./Otec: Ján Dobrík
  Zbor II.: Eva Gašparová
  Zbor III.: Jaroslav Kysel
  Zbor IV.: Barbora Palčíková

Premiéra inscenácie: 31. 5. 2024

Inscenácia Kolesá vznikla ako odpoveď na otázku, ktorá sa v kultúrnom priestore objavuje čoraz naliehavejšie: čo vlastne znamená žiť v dobe, ktorá sa neustále mení, no zároveň sa neúprosne opakuje? Spoločenský rytmus posledných rokov je rýchly, impulzívny, často chaotický – a predsa v ňom možno pozorovať akési cykly, návraty do minulosti, opakujúce sa konflikty i známe formy strachu. Rovnaká dynamika sa odohráva aj v ľudskej psychike: človek sa mení, ale málokedy unikne svojim vlastným vzorcom.

Kolesá sú inscenáciou o mechanizmoch – o tých, ktoré nás ženú dopredu, aj o tých, ktoré nás drvia. Sú o spoločnosti, ktorá sa tvári ako živý organizmus, no funguje ako veľký, rozbiehajúci sa stroj. A sú o jednotlivcovi, ktorý sa v tomto stroji snaží nájsť miesto, slobodu, identitu, hlas, alebo aspoň krátky okamih pokoja.

Priestor, ktorý nemá začiatok ani koniec
Dej sa odohráva v bližšie neurčenom meste, v akomsi stredoeurópskom „tu a teraz“. Tento priestor je úmyselne odosobnený – nejde o konkrétne ulice či prejavy politiky, ale o atmosféru, ktorá je známa každému obyvateľovi tohto regiónu: mix spomienok, nejasných pravidiel, neochoty meniť zabehnuté veci a túžby po inom svete, ktorý sa však nikdy nepodarí celkom uchopiť.

Postavy žijú v prostredí, ktoré ich formuje aj zväzuje. Niektoré cítia tlak minulosti, iné vlastné zlyhania či odovzdané traumy. Niektoré sa snažia uniknúť, iné skúšajú vzdorovať, ďalšie len prežiť. Každá z nich však nesie v sebe symbolické „koleso“, akýsi vnútorný mechanizmus, ktorý ich vracia do známych situácií. A tak sa striedajú generácie, menia sa kulisy, ale ľudské reakcie zostávajú prekvapivo podobné.

Pohyb ako jazyk, telo ako svedok
Tvorivý tím prepojuje činoherný text s pohybovým divadlom – nie ako dekoráciu, ale ako rovnocenný dramaturgický nástroj. Pohyb tu nie je doplnkom, ale výpoveďou. To, čo postavy nepovedia nahlas, vyjadrujú v telových gestách: v napätí, pádoch, rotáciách, v snahe zastaviť sa uprostred rozbehnutého sveta.

Choreografia vytvára pocit, že postavy sú poháňané silou, ktorá presahuje ich možnosti. Akoby ich ktosi držal na hranici medzi kontrolou a chaosom. Fyzický prejav tak odhaľuje únavu, frustráciu, ale aj nádej a energiu, ktorú si človek uchováva napriek všetkým prekážkam.

Cyklus, ktorý sa mení až vtedy, keď ho prijmeme
Hoci inscenácia tematizuje začarované kruhy, neponúka pesimistický obraz sveta. Je skôr pozorovaním, jemnou provokáciou, otázkou, či existuje spôsob, ako prerušiť to, čo sa zdá byť osudové.

Možno je riešením spomaliť. Možno pochopiť minulosť. Možno odpustiť. Alebo sa len prestať báť toho, že koleso sa môže na chvíľu zastaviť – a že ticho, ktoré po tom nastane, nemusí byť hrozbou, ale príležitosťou.

Kolesá ako metafora našej reality

Symbol kolesa má v inscenácii viacero rovín:
Historickú – naše dejiny sa opakujú, aj keď menia tvár.
Sociálnu – spoločnosť má tendenciu vracať sa k starým štruktúram moci.
Rodinnú – dedíme viac, než by sme chceli, a hovoríme menej, než by sme mali.
Osobnú – každý z nás nesie vlastný „mechanizmus opakovania“, ktorý nás sprevádza celý život.

A predsa… V každom kole je možnosť zmeny uhla, smeru, tempa. Inscenácia tak nie je len reflexiou, ale aj nádejou, že cyklus nie je väzenie, iba forma. A formu možno premodelovať.

Kolesá sú obrazom doby, ktorá sa tvári ako rýchla, ale v skutočnosti len zrýchľuje rotáciu vlastných tieňov. Sú skúsenosťou spoločnosti, ktorá sa snaží zabudnúť na to, čo ju formovalo, a pritom v tom stále žije. A sú intímnym príbehom ľudí, ktorí hľadajú spôsob, ako si uprostred týchto okolností zachovať ľudskosť.

Je to inscenácia, ktorá neodpovedá, ale otvára. Nie je to lineárny príbeh, ale viacvrstvová výpoveď. Je to pozvánka premýšľať nielen nad svetom okolo nás, ale aj nad tým najtichším svetom v nás.

Fotografie: Braňo Konečný /SKD Martin/